Nový zväzok poézie Arundhathi Subramaniama je nepredvídateľný a úplne presvedčivý

Jazyk a obrazy v subramaniamskom zväzku dosť prskajú.

Obal knihy Láska bez príbehu

Láska bez príbehu
Arundhathi Subramaniam
107 strán
499 rubľov

Minulý rok som išiel na konferenciu na Cyprus a jedna arménska dáma mi darovala Kompletné básne Georga Seferisa v preklade Edmunda Keeleyho a Philipa Sherararda. Ako sa sem Seferis dostal? Pretože keď som čítal lásku bez príbehu od Arundhathiho Subramaniama, napadlo mi, že to boli najlepšie zväzky poézie, aké som za pol desaťročie prečítal.

Jazyk a obrazy v subramaniamskom zväzku dosť prskajú. V „Prvom prvom monzúne znova“ dostávame eufóriu/ z gulmohuru a z každého momentu/ spomienky na predchádzajúci, každý temný oblak ako kuriér z klasickej minulosti. A samozrejme, volanie lásky nemôže zaostávať za sawanom a bhadonom a túžbou „alebo za mužom, ktorého hlas/ je modrý popol a ovsené vločky.

Jej prístup je vždy eliptický a obchádza čitateľa i tému, ktorej sa venuje. Láska a poézia sú svojim spôsobom siamské dvojčatá, ale vždy tam bude tenký lúč svetla alebo tieň, ktorý predtým nikto nevidel, dopadať na to, s čím sa stretáva. Pre Subramaniam je na láske zvláštne to, že sa z vás/ na amatéra roztaví/ vyhostí vás/ z krajiny ozvien a nájde vás sedieť pod hviezdami/ v starodávnom zmätku.

V básni „Hľadá sa otec“ hovorí: Keď rodičia zomrú ... „Veríš
Musia sa sčítať
Do príbehu väčšieho
Než ten, ktorého si poznal “

Šatník a neotvorená kolínska voda vám však nič veľa nehovoria.

Skončia celé/ v tvrdohlavom straníctve srdca/ poznali ste ich ako láska./ Bláznivá láska vášho otca.

Písanie na témy, ako je láska alebo spomínanie, a veľká časť poézie je vždy o pamäti alebo o nej hovorí, nie je jednoduché. V príjemnej básni na zapamätanie hovorí o ambicióznych dejoch/ o zelených lotosových stonkách/ a drevených člnoch a hovorí nám, že:

Pamätať si nie je umenie, ale inštinkt.

Na záver hovorí, že neexistuje nič kusé ani z druhej ruky/ o pamätaní. Tento pravdivosť vás zasiahne, aj keď šikmo, keď sa jadro pravdy uloží na čitateľa. Jej záber je široký, čitateľ visel medzi Tiberom/ a Arnom, medzi divokou geológiou/ a kýčovitým svetlom, kde vietor/ je sokoliarsky let a gravitačná anténa.

Básnický zväzok je kusom života a prerozprávaním prežitých zážitkov. V jej mladosti teda máme záchvat, ak to tak nazvete, v iránskej reštaurácii, kde nájde formické stoly lepivé/ s kolatkarom, librou, almadovarom,/ clarice lispector, nammalvar (Recenzent musí byť pokorný. I považoval som Clarice Lispector za rúž, kým som si nevygooglil! Musíte si prečítať tohto židovského spisovateľa, ktorý utiekol do Brazílie v čase rozkvetu nacistov). Vo svojich básňach o rodičoch ich nájde, ako sa rozplývajú v noci zamatovými labkami.

Prvá báseň v tomto zväzku bola kritikmi nepochopená. Nasleduje veta básnika Eunice de Souza „Vyrastal som vo veku básnikov“. Starých básnikov trápila triaška pochybností o sebe a možno aj o svojom písaní. Teraz sa stretne s básnikmi, ktorí si vymieňajú vizitky, so smiechom rozdrobenými vaječnými škrupinami, ktorých najlepšie stretnú básne.

Jednou z vlastností subramaniamovej poézie je jej nepredvídateľnosť, ako u niektorých autorov poviedok, ktorí sa nakoniec špecializujú na zvrat. U tohto básnika je koniec prirodzený, a napriek tomu by to človek nepredpovedal.

Keki Daruwalla je básnička a spisovateľka poviedok. V roku 1984 mu bola udelená Cena Sahitya Akademi