V rozbitej krajine

V intímnom zobrazení Anubha Bhonsleho Manipur vystupuje ako zranená civilizácia, kde je smútok morálnou reakciou na tragédiu a porušovanie.

Proti moci štátu sa 15-ročný pôst Irom Sharmilu stal symbolom odporu v štáte.

Kniha: Matka, kde je moja krajina?: Hľadanie svetla v temnote Manipuru
Autor: Anubha Bhonsle
Vydavateľ: Speaking Tiger
Strany: 256 strán
Cena: 499 rubľov

Pre tých, ktorí chcú vedieť viac o Manipure a jeho komplexnom bludisku často navzájom si protichodných problémov, matka Anubha Bhonsleho Where’s My Country? Hľadanie svetla v tme Manipuru poskytuje osviežujúci výhľad. Dôvodom je miesto, kde sa autorka situuje pri písaní svojho príbehu o tom, čo je v podstate stav akútnej sociálnej traumy. V jej rozprávaní je rozpoznateľný stredný hlas, ktorý odporúčajú učenci traumatického písania. Je teda objektívnou anketárkou, ako sa od každého dobrého novinára očakáva, ale aj niekým, kto sa snaží identifikovať sa s predmetmi; jej príbehy sú teda aj o svedkovaní, a nielen o pozorovaní.

Predpovedá sa preto, že kniha v citlivom zobrazení zabudnutého kúta krajiny vzbudí v srdciach priemerných indických čitateľov znepokojenie a empatiu. Je to príbeh rozprávaný mysľou aj srdcom a je charakteristický pre tento druh rozprávania. Rozprávanie má tendenciu nádherne sa prepletať medzi prózou a poéziou, medzi mnohými hmatateľnými a nehmotnými realitami miesta. Provokuje, ale aj dojí empatiu.

Autor nepreukazuje naliehavosť kázania. Namiesto toho necháva vzniknúť morálnu krajinu, akoby tým, čo TS Eliot nazval tretím hlasom poézie. V tomto prípade by to bol podobný hlasu svedomia, ktorý vychádza z dialektiky medzi pohľadom na postavy v knihe, autorovými vlastnými hlasmi a angažovanosťou čitateľa s myšlienkami, ktoré prichádzajú. Celkový obraz, ktorý sa na konci knihy postupne vyjasňuje, je obrazom ťažko zranenej civilizácie, olizuje si rany a pokúša sa uzdraviť a ísť ďalej. Vyvoláva obraz, pomocou ktorého autorkin známy kolega Rajdeep Sardesai kedysi opísal Manipura-mučenú krásku.

Úvodná kapitola „Smútok je lepší ako strach“ udáva tón toho, čo bude nasledovať. Rozpráva o dvoch obetiach znásilnenia armády, morálne zničených, ale nie úplne rezignovaných, ktorí sa utiahli do seba a oplakávajú svoje obrovské straty. Príbeh je zdanlivo postavený na základe rozhovorov s týmito obeťami, ale totožnosť týchto dvoch žien je zo zrejmých dôvodov zachovaná v anonymite. Zvláštne tienistým spôsobom to dodáva príbehu nádych strašidelnej strašidelnosti. Pohybujú sa ako zjavenia, odlúčení a vzdialení ako vyhnanci, sledujúc svet zo svojho vyhnanstva na mieste obývanom iba nešťastnými utečencami, akými sú oni sami. Ich brutálna a traumatická strata neviny je očistcom. Každý deň je boj so zúfalstvom. Samovražda je možnosťou, ale nevyužívajú ju. Namiesto toho prijali smútok ako svoju cestu k vykúpeniu. Ich osobný boj o záchranu pred úplnou duchovnou sterilitou sa tak stáva ich hrdinstvom a na veľkom plátne je hrdinstvom mnohých ďalších v súmrakovom pásme Manipur.

S týmto inherentným pocitom tragédie a triumfu v extrémnom nešťastí sa stretávate prakticky v každej kapitole. Toto napätie hraničí so vznešeným obrazom Irom Sharmily, dámy so železnou vôľou, ktorá sa ujala založenia sama svojou požiadavkou na zrušenie drakonického zákona o špeciálnych právomociach ozbrojených síl z roku 1958. Naráža na osobu nezdolná vôľa, aj keď je konfrontovaná s perspektívou splnenia nemožnej misie, a touto úžasnou vlastnosťou, je tlačená na verejný piedestál. Autor tiež objavuje Sharmilu ako súkromnú osobu s ľudskými slabosťami, niekoho, kto prosí o rešpektovanie jej súkromného života. V agonizujúcich prítahoch jej verejných a súkromných osobností ju jej pocit zodpovednosti za svoju vec núti obetovať to druhé.
Rovnako ako v autorovom zobrazení Sharmily je široký obraz Manipura, ktorý sa vynára, tiež intímny. Nie je to obraz, ktorý by vychádzal z lineárnej reportáže o problémoch, ktoré stoja pred týmto miestom, ale obraz, ktorý takmer prirodzene vyplýva zo zmyslového spracovania pamiatok, zvukov a vôní štátu, je teda oveľa úplnejší a jemnejší. Dozviete sa napríklad, ako sa mesto Imphal prebúdza, ako odchádza do dôchodku; získate pocit útlaku mimoriadnych zákonov ako v kapitole „Tri výročia“; ale aj neistá neistota takmer úplnej absencie zákona, ako je to v kapitolách „Každý má rád dobré povstanie“; frustrácie mládeže v „Úteku do Dillí“ a podobne. Je to určite kniha, z ktorej si treba veľa odniesť.

Autor je redaktor, Imphal Free Press a autor pripravovaného filmu Shadow and Light: A Kaleidoscope of Manipur