Papierová princezná

Novela Shandany Minhasovej, Rafina, padá na zem kvôli nedostatku tempa a jedinečnej nepravdepodobnosti jej vedenia.

Knihu, ktorú napísala Shandana Minhas, otvára Rafina, mladá žena, ktorá žije so svojou matkou Naz a mladším bratom Kumwarom v Karáčí.

Názov : Rafina
Autor : Shandana My
Vydavateľ : Picador India
Stránky : 163
cena : 450 Rs

Existuje mnoho kníh, ktoré sľubujú príbehy hlavného hrdinu s hviezdnymi očami, ktorý sa vydáva na cestu plnú stretnutí a (ne)dobrodružství na ceste za dosiahnutím svojich snov. Tieto knihy môžu zanechať v čitateľoch čokoľvek, od inšpirácie až po šťastné, alebo možno len mierne spokojné. Na druhej strane sa zdá, že Rafina je odhodlaná nechať ich spochybňovať samotný účel svojej existencie – a nie zábavným a náročným spôsobom.

malé rastliny pred domom

Knihu, ktorú napísala Shandana Minhas, otvára Rafina, mladá žena, ktorá žije so svojou matkou Naz a mladším bratom Kumwarom v Karáčí. Narodila sa v chudobe a hľadela na billboard blízko svojho domu, snívala o tom, že sa stane slávnou, že si ju všimnú a že bude bohatá. Je odhodlaná urobiť všetko, čo je potrebné, a prekonať akúkoľvek prekážku, ktorá sa jej postaví do cesty v snahe dosiahnuť svoj cieľ. Zatiaľ také klišé.

Potom sa kniha ocitne v rozbúrených vodách. Rafina je v zásade nepravdepodobná ako postava, čo je samo osebe ťažké dosiahnuť, vzhľadom na náš takmer inštinktívny sklon fandiť smoliarovi. Od prvej strany až po poslednú je ješitná, v myšlienkach štipľavá a vo svojich postrehoch často priam zlomyseľná. Len málo postáv v celej knihe unikne jej štipľavému očierňovaniu, či už je to Naz (Rafina nenávidela svoju slabosť a jej nemé prijatie), jej teta Rosie (nemáte povolený vstup do hlavného salónu... pretože v tom oblečení vyzeráte tak škaredo) alebo veľa klientov, s ktorými sa stretáva počas práce Rosieho učňa (obyčajných, nevhodných, príliš spravodlivých, príliš tmavých).

To samo o sebe samozrejme nemuselo znamenať prelomenie obchodov. Nie všetci protagonisti musia byť od základu či dokonca povrchne sympatickí – a prečo by sa takou Rafina stala v spoločnosti, kde len málo vecí funguje v jej prospech? Skutočným problémom je, že pri všetkej svojej zdanlivej premyslenosti sa zdá, že konštrukcia tejto postavy nevedie absolútne nikam.

Je príbeh myslený ako dobrodružstvo? Na to by bol potrebný vynikajúci zmysel pre tempo, ktorý tejto knihe chýba. Tón knihy je jednotne letargický. Okrem toho rozprávanie preberá všetky zvyčajne operatívne časti príbehu a prevracia ho, čím umožňuje, aby v ňom dominoval priestor medzi pozoruhodnými udalosťami. Výsledkom je, že dokonca aj Rafinino dosiahnutie svojho sna sa zdá takmer ako dodatočný nápad, natlačený po mnohých stránkach vnútorného monológu.

Je to teda kúsok života? Nepravdepodobné, pretože tento žáner by si vyžadoval pútavé postavy, ktoré boli v priebehu príbehu starostlivo budované, zatiaľ čo v tejto knihe sa dokonca aj Rafina cíti nesúrodá, nehovoriac o okrajových postavách. Väčšinu knihy zostáva verná svojmu opovrhovaniu takmer všetkým a všetkými naokolo. Existujú však dva alebo tri momenty, v ktorých Rafina vyznáva, že ich miluje, alebo sa hanbí, že ich sklamala, alebo keď uznala ich hodnotu ako ľudských bytostí. Tieto momenty sú z veľkej časti postavené na piesku, pričom pred nimi alebo po nich je len veľmi málo na ospravedlnenie ich prítomnosti. Ďalšou premárnenou príležitosťou je obsadenie v salóne, kde si Rafina nakoniec nájde prácu. Či už je to jej šéf, Nausheen Ali, alebo Rosieho priateľ Nawal, zamestnanci salónu – aspoň to málo, čo o nich vidíme – majú veľký potenciál. Toto sa však nikdy neuskutoční. Zdá sa, že rozprávanie je odhodlané plne stelesňovať Rafininu vlastnú sebastrednosť, na vlastnú škodu.

Možno je teda kniha myslená ako satira. Zdá sa, že spôsob, akým príbeh obsahuje toľko opotrebovaných trópov, túto teóriu určite podporuje. Satira si však vo všeobecnosti vyžaduje dôsledné postrehy a dôvtip, pričom oboje sa ukáže byť dosť skromné. V rozhovore Minhas, ocenený spisovateľ, prezradil, že Rafina bola napísaná v roku 2004 a dlhé roky bola uchovávaná v chladiarenských skladoch. Keď sa po rokoch vrátila k rukopisu, Minhas údajne chcela zostať verná spisovateľke, ktorou bola vtedy, a nie priblížiť sa k nej z roku 2018. To môže aspoň čiastočne vysvetliť, prečo sa príbeh ako celok javí ako čiastočne uvarený. Tento sentiment treba rešpektovať, ale čitateľom len málo pomáha.

V konečnom dôsledku možno recenziu tejto knihy zhrnúť ako odpoveď na samotný začiatok Rafiny, ktorý znie takto: To je meno, Naz, to je meno. Kto ti povedal, aby si ju volal Rafina? Znie to ako tanečnica vo filmoch. Po Helen...Rafine! Niet divu, že je taká dramatická. Keď sa obracia posledná strana novely, vhodnou odpoveďou je možno pozrieť sa na prvých pár riadkov a povedať si: Dráma? Aká dráma?